Full Content

1

Príbeh, ktorý treba vidieť

Slečna Loreline – Drakulov príbeh, ktorý treba vidieť   Na študentské predstavenie ide človek vždy s istým pocitom, ba až predsudkom.  Málokedy od neho veľa očakáva, častejšie ho príjemne prekvapí. Amatérske výkony, školácke chyby, tréma či nedoštudované dialógy. No kritik napokon vždy ocení úsilie a prácu všetkých, ktorí sa divadelnej tvorbe venujú – od režiséra, cez kostýmového návrhára, až po hercov.  Ak však ide človek na predstavenie „Dramaťáku“, divadelného krúžku pri Gymnáziu Ľ. J. Šuleka v Komárne, očakáva oveľa viac ako len študentské predstavenie.

LV_loreline

Podarí sa grófovi zbaviť žitia bez citov?

Títo „ochotníci“ majú totiž na konte päť muzikálov – a všetky sa skončili standing ovation. Nielen doma, ale aj v iných častiach Slovenska. Ich muzikál Snehulienka a zopár trpaslíkov vyvolal v meste na Dunaji doslova šialenstvo. Počas sezóny „Dramaťáci“ rozdali takmer päťtisíc podpisových kariet.  Ale ako sa hovorí, po muzikáli je pred muzikálom. S každým muzikálom „Dramaťák“ rástol a s každým si staval nové méty. Je to ambicióznosť vedúceho krúžku, režiséra a príležitostného herca v jednej osobe, Jozefa Černeka? Alebo sa samotní študenti nenechali zmiasť vlnou úspechu a spontánne pracovali na svojej profesionalite? Ostatný muzikál Slečna Loreline sa odohráva v dvoch dejstvách a trvá dve a pol hodiny. Pri jeho tvorbe sa autor príbehu a režisér Jozef Černek opäť spoľahol na osvedčený tím: devätnásť skladieb skomponoval Peter Emmer a otextoval Jozef Černek v spolupráci s Tomášom Krištofom. Choreografiu, ktorá je najsilnejším pilierom diela, pripravila Broňa Bočáneková. Nádherné kostýmy, ktoré som po zhruba hodine prestala rátať, lebo ich počet presiahol stovku, vytvorila Janka Vikartovská. Róby šľachticov zo zámku Hohenzollern, či tie, ktoré majú oblečené dvorné

Slečnu Loreline tvoria títo nadšenci.

Slečnu Loreline tvoria títo nadšenci.

dámy na plese, sú prepracované do najmenších detailov tak, aby odrážali majestnátnosť a bohatosť vtedajšej doby. Gróf Drakula a jeho nymfy sú ako z najlepšieho filmu. A keď sa gróf po tom, ako bol prekliaty nesmrteľnosťou, vracia na javisko, nemôžeme prehliadnuť jeho šediny, významne domyslený detail.  V čase cestujeme nielen s grófom, ale s každou zápletkou. Posúvajú nás vpred v rýchlom tempe tak, že divák nemá čas uvedomiť si dve a pol hodiny, ktoré strávil sedením v hľadisku. (Na premiére som musela mať červené šaty, povinný dress code na drakulovský žáner; napokon, aj celé divadlo bolo svetelným efektom akoby odeté do krvavého rúcha.) Slečna Loreline rozpráva o prekliatí grófa z Transylvánie, ktorý urazil kríž a vieru otcov. Meno Boha v príbehu neodzneje, autor azda nechcel uraziť kresťanskú či iné viery, no Najvyššieho cítiť v celom deji. Do rozprávania fabuly sa zapájajú traja anjeli: Agrimónia, anjel lásky (Viki Beňová), Nymeén, anjel pokušenia (Marína Opálková) a Carmenia, anjel krvi (Paula Dorotovičová). 

anjeli_slecna_loreline

Anjeli Nymeén, Carmenia a Agrimónia

Posledne menovaný anjel mlčí a ovplyvňuje dej len gestami, zatiaľ čo anjel pokušenia má najkrajší rečový prejav a zobrazuje ľudskosť éterických postáv.   Nejde však len o rozprávačov. Príbeh riadia dialógy, symbolika a piesne. Režisér sa spoľahol na výrazný spevácky talent Viktórie Beňovej, ktorá excelovala aj v predošlom muzikáli. Tentokrát však v speve nevyniká sama, silno jej konkuruje Mínia, hlavná postava druhého dejstva, ktorú stvárňuje Ivana Kološová.Narozdiel od predchádzajúcej úlohy Snehulienky tu jasne vyniká a spolu s Viktóriou Beňovou interpretujú najpôsobivejšie piesne v muzikáli sprevádzané zborom. A práve v tomto spočíva neopakovateľnosť divadelných predstavení „Dramaťáku“: atmosféra, ktorú dokáže vyvoriť výrazná spevácka osobnosť – v tomto prípade dve – interpretujúca pieseň so silným posolstvom. Vtiahne vás do atmosféry tak, že vám je ľúto, že (zatiaľ) neviete text.  Grófka (Janka Pňačeková) sa predstaví v dvojrole. V prvej časti hrá duchovnú, ktorú gróf zabíja. O tristo rokov neskôr ju stretneme ako matku Loreline, Mínie a Emilly, grófku Jane Hohenzollern. Janka Pňačeková je nováčikom na divadelných doskách, no jej mimika, gestá, hlasový fond a kultivovaný rečový apohybový prejav sú dôkazom, že javisko je pre ňu stvorené.

Alchymisti

Alchymisti

 „Služobne najstaršou“ speváčkou a herečkou jeRoberta Krmášková. Aj tu režisér stavil na istotu: Krmášková je členkou „Dramaťáku“desiaty rok a vedie jeho folklórnu sekciu s názvom Rebeli. Podobne ako v Snehulienke, aj tu si zahrala mága, tentokrát z ďalekého Orientu. Kuriózne je, že s výnimkou skladby Alchymista odohrá celú svoju rolu po rumunsky (skutočným domovom Drakulu je rumunská Transylvánia). Ako sa tomu dá rozumieť? Nechajte sa prekvapiť, divadlo vám všetko prezradí.

Suverénnym víťazom v zápolení o najlepšie zvládnutú rolu je jednoznačne predstaviteľ grófa, len pätnásťročný

pouzit_tvoj_bol_ten_boj2

Andrej Purkart ako gróf Drakula

 

perlova_kristina_slecna_loreline

Slečna Loreline – Kristína Perlová

Andrej Purkart. Jeho namyslenosť, neskôr trápenie, zúfalstvo a zaľúbenie mu uveríte bez mihnutia oka. Sprevádzajú ho skvelé nymfy, také presvedčivé vo svojej láske k nemu. Keď budú naháňať Loreline budete sa o ňu naozaj báť.  Postavy alchymistov sú štyri a na javisku viacmenej improvizujú. Na to sme už u režiséra Jozefa Černeka zvyknutí, tvrdí, že improvizácia prináša lepší kontakt s publikom. Alchymisti, pričom jedným z nich je aj samotný režisér, sa hlásia k Orientu, no tiež hovoria po rumunsky a ich tanec je napodobeninou balkánskeho folklóru. Trošku zmätok? Nuž, tak to sú páni alchymisti. 
Slečnu Loreline stvárňuje Kristína Perlová a aj vďaka nej je príbeh plný lásky a symboliky. Najlepšie zvládnutým prvkom je rozdelenie rolí. Aj keď mnohé z postáv interpretujú len málo textu, ich mimika, gestika a kinezika sú dokonale zvládnuté a presvedčivé. Špeciálne svetelné efekty, dym zhmotňujúci zlo nýmf alebo kúzelnícke triky alchymistov dotvárajú atmosféru krvavého príbehu, plného nehy, bolesti a odriekania. Taká je pravá láska. Ak ju zažívate, predstavenie Loreline vám ukáže jej ďalší rozmer. Ak na ňu ešte len čakáte, herci vám ukážu, čo všetko vás môže postretnúť. Nuž a ak sa vám zdá, že dramatické chvíle spojené s láskou už máte za sebou, muzikál vám napovie, že to tak vôbec nemusí byť. Bez nesmrteľnosti lásky by sme si na svete neporadili. Loreline aj Drakula to už vedia.

autor: Lýdia Kokavcová
Kritiku nájdete aj na ahojkomarno.sk

 

 

4

Ako vyzerajú prípravy na hranie

O našu vizáž sa starajú baby z EM Unique kozmetického salóna a C.F.M. Hair studio.
Časom sa však naši dramaťáci budú musieť o sebe naučiť starať jeden o druhého 🙂

A ako to počas príprav pred hraním vyzerá, pozrite sa sami:

 

 

5

Na čom záleží?

Tu by mal byť text, ako býva zvykom na našich predstaveniach, ktorý by mal poďakovať… Vlastne komu? Mohol by som vymenovať desiatky ľudí, bez ktorých by náš muzikál neuzrel svetlo sveta. Ale kým začať? Čo zdôrazniť, čo je to najdôležitejšie? Čím definovať dôležitosť? Časom? Broňa Bočáneková s deťmi strávila určite stovky hodín od prvej rozcvičky cez chôdzu až po hádzanie sa o zem (lebo aj padať musí tanečník vedieť). Ale bolo toto najviac času? Neboli naši technici Stano a Axel, či Viktor, predsa len v “práci” dlhšie, keď stýkrát menili pozíciu svetiel, ťahali káble, presúvali sedadlá, lebo… Niektoré týždne spali za sedem nocí len trikrát… Hneď ako skončila šichta v práci či v škole, šli sem, robili, brúsili, zvárali, aby sme mohli my skúšať. Vlastne by sme mohli hodnotiť aj nespaním. To by asi viedla Roberta, naša veľký mág a šarodej Liviu, ktorá pripravovala web, robila lístky, lebo aj vstupenky sme chceli inak, ako je bežné… A bolo treba upraviť fotky, popritom sa učiť rumunsky, lebo my chceme veľa vecí inak. Ale netuším napríklad, koľko nespala Janka Vikartovská, naša kostymérka, ale v jedno ráno sa proti jej nespaniu vzbúrilo aj jej vlastné telo. Tak neviem… možno financie. Viete, koľko stáli kulisy?… ani ja to neviem, pretože sme ich zväčša dostali darom a náš sponzor dokonca na (a nie krátky) čas odstavil svoju vlastnú firmu, venovali sa výrobe čohosi, čo si vymyslel náš scénograf. Čiže financie to asi nebudú, čim budeme merať mieru toho na čom záleží… Lebo vlastne, o čom to celé je? Možno o množstve telefonátov… To by asi vyhrala naša produkčná Janka Pipíšková, ktorá od prvej látky, cez suchý ľad, špeciálny papier až po vás divákov, obtelefonovala pol sveta, len aby… A tu sa vždy zaseknem… Prečo to všetci tí ľudia robia? Chápem Peťa Emmera, prečo to robí. Je hudobník a profesionálny hudobný producent. Naše deti majú talent a schopnosť presadiť sa, takže spraviť im hudbu zmysel má. Čomu úplne nerozumiem sú ľudia, ktorí večer čo večer chodili sem a pod vedením nášho Richarda Slezáka kašírovali, maľovali, natierali, vyrábali a strúhali, prosto tvorili to, čo nakoniec stvorilo nás. Stvorilo Slečnu Loreline, jej sestry, ale aj anjelov a Vlada Tepesa. Všetci tí ľudia mohli sedieť doma, likovať na Facebooku fotky milých psíčkov alebo ochkať nad talentami ruskej Superstar. Ale oni nie, chodili sem, polepení od lepidla, popálení od tavnej pištole, tvorili hrady a zámky. Len tak… občas sme im nedali ani kávu a ani štrúdľu.

Alebo aj tie deti, takmer pol stovka z nich si povedala poďme robiť divadlo. Kašlať na Facebook, telku a internet, budeme často v zime a v divadelnej tme čakať desiatky a stovky hodín, kým príde na rad ten náš výstup. Budeme sa hrať na anjelov a nymphy, dookola tie isté kroky, v pote tváre sa učiť tancovať a aj spievať. Čo tam po prázdninách a víkendoch, ideme tvoriť čosi, čo má naozaj neistý výsledok. Možno sa na doskách pred divákmi objavíme raz, možno päťkrát a ak to pôjde naozaj dobre, tak pätnásťkrát. Budeme mať fotku na lístku, v bulletine, na CD-čku, možno na plagáte. Možno nám niekto päť alebo pätnásťkrát zatlieska. Možno len tak zo slušnosti, možno naozaj s rešpektom. Záleží na tom? Záleží na tom koľkokrát to bude?

Asi ani celkom nie. Viete, na čom záleží naozaj ? Po jednej skúške mi jedno z detí povedalo…

„Milujem Dramaťák, ešte nikdy som nemala takýchto ozajstných kamarátov, s ktorými je tak fajn, neviem, čo budem robiť, keď už nebudeme skúšať…Dúfam, že budeme veľa hrať, aby sme boli ešte chvíľu spolu…”

Zrežírovať sa dá všeličo, s ľuďmi, ktorí teraz tvoria pozadie Dramaťáku, si viem predstaviť, že by sme postavili aj vesmírnu stanicu. Či hrať budeme alebo nebudeme, žiaľ, ja ovplyvniť neviem, to záleží od mnohého, kritiky tej ozajstnej, ale aj tej “dobre mienenej” (aby bolo čo zlepšovať…) (Len tak medzi nami, za desať rokov som sa nenaučil prijať kritiku v žiadnej jej podobe.) Ale najviac záleží od divákov, či budú o nás rozprávať, či prídu zas, skrátka, či sme ich zaujali. Zdá sa však, že to nie je to najdôležitejšie v tých našich podmienkach. Naše divadlo nikdy ziskové nebude, takže z tohoto pohľadu je úplne jedno, koľko predstavení odohráme. Ziskovo to nevieme a nedokážeme. Do umeleckého sveta veľkú dieru nespravíme, lebo sme boli a vždy budeme len trošku šikovnejší amatéri, ale v dušiach zopár detí sme zaujali správne miesto. A o tom to je.

Jozef Černek