Blog

Na čom záleží?

Tu by mal byť text, ako býva zvykom na našich predstaveniach, ktorý by mal poďakovať… Vlastne komu? Mohol by som vymenovať desiatky ľudí, bez ktorých by náš muzikál neuzrel svetlo sveta. Ale kým začať? Čo zdôrazniť, čo je to najdôležitejšie? Čím definovať dôležitosť? Časom? Broňa Bočáneková s deťmi strávila určite stovky hodín od prvej rozcvičky cez chôdzu až po hádzanie sa o zem (lebo aj padať musí tanečník vedieť). Ale bolo toto najviac času? Neboli naši technici Stano a Axel, či Viktor, predsa len v “práci” dlhšie, keď stýkrát menili pozíciu svetiel, ťahali káble, presúvali sedadlá, lebo… Niektoré týždne spali za sedem nocí len trikrát… Hneď ako skončila šichta v práci či v škole, šli sem, robili, brúsili, zvárali, aby sme mohli my skúšať. Vlastne by sme mohli hodnotiť aj nespaním. To by asi viedla Roberta, naša veľký mág a šarodej Liviu, ktorá pripravovala web, robila lístky, lebo aj vstupenky sme chceli inak, ako je bežné… A bolo treba upraviť fotky, popritom sa učiť rumunsky, lebo my chceme veľa vecí inak. Ale netuším napríklad, koľko nespala Janka Vikartovská, naša kostymérka, ale v jedno ráno sa proti jej nespaniu vzbúrilo aj jej vlastné telo. Tak neviem… možno financie. Viete, koľko stáli kulisy?… ani ja to neviem, pretože sme ich zväčša dostali darom a náš sponzor dokonca na (a nie krátky) čas odstavil svoju vlastnú firmu, venovali sa výrobe čohosi, čo si vymyslel náš scénograf. Čiže financie to asi nebudú, čim budeme merať mieru toho na čom záleží… Lebo vlastne, o čom to celé je? Možno o množstve telefonátov… To by asi vyhrala naša produkčná Janka Pipíšková, ktorá od prvej látky, cez suchý ľad, špeciálny papier až po vás divákov, obtelefonovala pol sveta, len aby… A tu sa vždy zaseknem… Prečo to všetci tí ľudia robia? Chápem Peťa Emmera, prečo to robí. Je hudobník a profesionálny hudobný producent. Naše deti majú talent a schopnosť presadiť sa, takže spraviť im hudbu zmysel má. Čomu úplne nerozumiem sú ľudia, ktorí večer čo večer chodili sem a pod vedením nášho Richarda Slezáka kašírovali, maľovali, natierali, vyrábali a strúhali, prosto tvorili to, čo nakoniec stvorilo nás. Stvorilo Slečnu Loreline, jej sestry, ale aj anjelov a Vlada Tepesa. Všetci tí ľudia mohli sedieť doma, likovať na Facebooku fotky milých psíčkov alebo ochkať nad talentami ruskej Superstar. Ale oni nie, chodili sem, polepení od lepidla, popálení od tavnej pištole, tvorili hrady a zámky. Len tak… občas sme im nedali ani kávu a ani štrúdľu.

Alebo aj tie deti, takmer pol stovka z nich si povedala poďme robiť divadlo. Kašlať na Facebook, telku a internet, budeme často v zime a v divadelnej tme čakať desiatky a stovky hodín, kým príde na rad ten náš výstup. Budeme sa hrať na anjelov a nymphy, dookola tie isté kroky, v pote tváre sa učiť tancovať a aj spievať. Čo tam po prázdninách a víkendoch, ideme tvoriť čosi, čo má naozaj neistý výsledok. Možno sa na doskách pred divákmi objavíme raz, možno päťkrát a ak to pôjde naozaj dobre, tak pätnásťkrát. Budeme mať fotku na lístku, v bulletine, na CD-čku, možno na plagáte. Možno nám niekto päť alebo pätnásťkrát zatlieska. Možno len tak zo slušnosti, možno naozaj s rešpektom. Záleží na tom? Záleží na tom koľkokrát to bude?

Asi ani celkom nie. Viete, na čom záleží naozaj ? Po jednej skúške mi jedno z detí povedalo…

„Milujem Dramaťák, ešte nikdy som nemala takýchto ozajstných kamarátov, s ktorými je tak fajn, neviem, čo budem robiť, keď už nebudeme skúšať…Dúfam, že budeme veľa hrať, aby sme boli ešte chvíľu spolu…”

Zrežírovať sa dá všeličo, s ľuďmi, ktorí teraz tvoria pozadie Dramaťáku, si viem predstaviť, že by sme postavili aj vesmírnu stanicu. Či hrať budeme alebo nebudeme, žiaľ, ja ovplyvniť neviem, to záleží od mnohého, kritiky tej ozajstnej, ale aj tej “dobre mienenej” (aby bolo čo zlepšovať…) (Len tak medzi nami, za desať rokov som sa nenaučil prijať kritiku v žiadnej jej podobe.) Ale najviac záleží od divákov, či budú o nás rozprávať, či prídu zas, skrátka, či sme ich zaujali. Zdá sa však, že to nie je to najdôležitejšie v tých našich podmienkach. Naše divadlo nikdy ziskové nebude, takže z tohoto pohľadu je úplne jedno, koľko predstavení odohráme. Ziskovo to nevieme a nedokážeme. Do umeleckého sveta veľkú dieru nespravíme, lebo sme boli a vždy budeme len trošku šikovnejší amatéri, ale v dušiach zopár detí sme zaujali správne miesto. A o tom to je.

Jozef Černek

2 komentáre

5
  • Alžbeta Ivanicsová

    …….krásne napísané,niet čo dodať……. Hádam,len to,že je tu niekto,kto to celé s tými deťmi chce zvládať a má ochotu to s nimi robiť. Áno si to ty Jozef a zato Ti patrí veľká vďaka!
    Deti sa vyjadrili presne ako to vidia a cítia . Prajem Vám všetkým veľa ďaľších úspechov a veľa spoločných zážitkov.
    Betka Ivanicsová

    • Alchymista

      Ďakujeme pekne za povzbudivé slová, veľa nám dávate práve vy – naši divádci, ktorých môžeme tešiť našou činnosťou a naši podporovatelia. Jeden bez druhého by sme nefungovali 😉

Pridať komentár